Nastúpila som do vozňa a keďže to bolo v rannej špičke, skoro všetky miesta boli obsadené. Obzrela som sa do prava: tri miesta obsadené. Obzrela som sa do ľava: jeden človek a tri miesta voľné. V sekunde som zhodnotila môjho budúceho spolucestujúceho: bol to muž okolo päťdesiatky, mal na sebe pulóver, pod nim bielu košeľu a kravatu. Na kolenách mál rozložený čierny kufrík, na ktorom si niečo písal. Asi podnikateľ - preletelo mi cez um. Tak som sa rozhodla, že si k nemu prisadnem. Poznáte to? Veď si nesadnete k niekomu, kto vyzerá ako bezdomovec, alebo vrah.
Po pár sekundách som ale zacítila, že niečo smrdí. Poznáte ten pach bezdomovcov? Poobzerala som sa okolo seba: na pravo sedel mladý chlapík s laptopom na kolenách, vedľa sedela žena s dieťaťom. Môj zrak som uprela na muža, ktorý sedel oproti. Až teraz som si všimla, že síce má košeľu a kravatu, ale nohavice pripomínali skôr montérky. Lacné, žlté pero, ktorým si niečo písal do diára prezrádzalo, že to top manažér asi nebude. Vedľa na sedadle ležala vlnená čiapka. Keď vystupoval a dal si ju na hlavu, vyzeral ako jeden z tých, ktorí stoja pred stanicou. Nevedela som, čo si o tom mužovi mám myslieť.
Možno tým, že cestujem autom a nemám pri šoférovaní čas poobzerať si ľudí, prichádzam o každodennú realitu? Síce v pekných vlakoch Regio Jet nehrá vážna hudba, nemôžem z okna pozorovať more, ale môžem sledovať top bezdomovcov. Alebo to bol podnikateľ, ktorému práca v kancelárskych priestoroch už nevonia?