Mariusz Szczygieł mi rozprával o svojej láske k Čechom, ako k tomu došlo, že ho zaujali práve oni (rozhovor: http://www.polonia.sk/index.php/monitor-polonijny/wywiad-miesica/534-mariusz-szczygie-o-reporterskich-romansach-z-czechami.html). Keď moje otázky smerovali k tomu, či bude písať aj o Slovákoch, odpovedal, že on si už našiel svoje české akvárium, v ktorom sú rôzne rybičky: od šedých až po tie pestrofarebné. Keď som argumentovala, že to akvárium bolo kedysi československé, autor otvorene povedal, že Slováci majú slabé PR a že o sebe nevedia rozprávať. Je to tak? Začala som o tom rozmýšľať. Niekoľko dní neskôr som sa bavila s mojimi slovenskými priateľmi o tom, čím by sa Slováci mohli zviditelniť, čo je pre nich typické. Začali sme s hľadaním typických slovenských výrobkov.
Lentilki? - české, fernet? - tiež. Aj napolitánky tatranky, či autá značky Tatra, ktoré sa spájajú s Tatrami, čiže slovenskou časťou bývalého Československa, produkujú Česi. Víno tokaj sa viac spája s Maďarmi, aj keď je tiež vyrábané na Slovensku. O guľáši už ani nehovorím. Jánošík? Bryndza alebo oštiepky? Na to sú hrdí aj Poliaci. Prednedávnom som sa dozvedela, že sacherovú tortu vymyslel cukrárnik, ktorý pochádzal zo Slovenska. Ale kto to vie? Nikto predsa tú vynikajúcu čokoládovú lahôdku nebude spájať so Slovenskom, lebo o propagáciu tej špeciality sa už postarali Rakúšania. Propagácia - to je asi kľúčové slovo, však?
S mojimi priateľmi sme (ešte) na nič, okrem bryndzových halušiek, neprišli.
Kto čítal knihu „Gottland", vie, že Mariusz Szczygieł v nej nepísal o lentilkách, či tatrankách, ale o ľuďoch (okrem iného aj o rodine Baťovcov, Líde Baarovej či Marte Kubišovej). Keby sme mali urobiť „casting" na Slovákov, ktorých príbehy by mohli zaujať svet, koho by ste „ponúkli"? Aj mne na tom záleží, aby krajina, v ktorej už niekoľko žijem rokov, mala lepšie PR. Myslíte, že by to slovenské akvárium mohlo byť zaujímavé? Možno by stačilo na ňom vyčistiť sklá...