Na elitnej hudobnej škole vo Vroclavi sa vyučovali všeobecné a hudobné predmety. Bolo tam 12 ročníkov, od prvákov až po maturantov. Prizerala som sa tým starším, ktorí sebavedome kráčali s hudobnými nástrojmi po chodbách. Potom mizli za dverami, spoza ktorých dochádzali krásne zvuky. Oni to už vedeli! Ja som len začínala. Povinne sme absolvovali koncerty najskôr ako diváci a potom ako účinkujúci. Chcelo to okrem cvičenia, odvahu a trochu exhibicionizmu. Potom prichádzala odozva, potlesk a pripomienky učiteľov. A na tabuli sme pozerali, s akými výsledkami dopadli skúšky, či koncert.
Do nedávna som blogy nečítala. No vlastne čítala, ale hlavne poľských politikov, aby som spoznala ich názory a vedela, čo komentujú novinári. Vedela som, že existuje blog na SME, ale až kým som nezačala čítať Jankin blog, nezaujímalo ma, čo sa tu deje.
S Jankou som sa zoznámila v redakcii SME ešte pred jej odchodom do Izraela. Potom som čítala jej články v novinách. Pred nedávnom som zbadala, že píše blog. Neskutočná sila a inšpirácia! Aj pre mňa (Janka, ďakujem!). Pred týždňom som sa rozhodla, že prispejem aj ja. A tak som nastúpila na tú blogerskú „školu". No chce to nejakú dávku exhibicionizmu, odvahy, aby sa „vyzliecť" pred čitateľom, ukázať trošku duše.
Zúčastňujem sa rôznych „blogerských" koncertov, odmeňujem iných potleskom (karmou) a inšpirujem sa. Pozerám sa na „školskú tabulu" aký výsledok dosahujú rôzne články. Je tu zaujímavá ponuka blogerských „nástrojov" a žánrov. Raz sa na mňa z fotky spoza slnečných okuliarov ksichtí Samo, raz čítam skutočné príbehy o lesku vratných fliaš, inokedy o boji so životnými prekážkami. Celý orchester!
A spievam si popod nos: „Drahé slečny, drahé ženy, od teraz a navždy zostávam vyzlečený". Alebo to bolo „oblečený"? To je jedno. „...neverím, že mi pomôžu, som nahý až na kožu".
A takto hrá tá blogerská muzika!