„Pozri sa, títo ľudia pricestovali z Československa - povedala mi moja mama, keď sme v mojom rannom detstve boli v lete pri Baltskom mori - oni musia cestovať do iných krajín, lebo nemajú svoje more!" vysvetľovala mama. Pozrela som sa na rodinu, ktorá vystúpila zo škodovky a bola ubytovaná v tom istom zariadení, čo my. Bolo mi ich ľúto, nevedela som si predstaviť, že existuje krajina bez prístupu k moru. My sme každý rok cestovali na prázdniny k Baltskému pobrežiu. Z Vroclavi, kde sme bývali, to bolo dosť ďaleko, ale zrazu, ako 7-ročné dieťa som si uvedomila, že je to naše more! Ešte počas školského roka som snívala o ceruzkách, ktoré mojej spolužiačke nosil otec z Československa, lebo tam pracoval na kontrakte. Teraz mal zrazu pre mňa pojem Československo iný rozmer a keďže som milovala more, pomyslela som si, že v živote by som nechcela bývať v krajine, ktorá nemá prístup k moru.
Mladý človek sníva o veľkej láske, dobrodružstvách, cestovaní.... Bývala som vo veľkomeste Vroclav a bola som v centre diania. Aspoň sa mi to tak zdalo. Keby som sa mala odsťahovať tak jedine do väčšieho mesta, za lepším životom. Vtedy ten lepší svet znamenal Západ. Keby mi vtedy niekto povedal, že budem bývať v bývalom Československu a v podbratislavskej dedinke, povedala by som, že to nie je možné. Neexistuje! Ja, dievča z veľkého mesta, z krajiny, ktorá ma prístup k moru?....
Všetko je inač.
Sedím si na Kanároch, v španielskej dedine a je mi dobre. Pozerám z terasy na more. O chvíľu s mojim manželom - Slovákom, pre ktorého som sa odsťahovala z môjho rodného mesta, pôjdeme skákať cez obrovské vlny, ktoré lákajú, ako za dávnych čias. Nevadí, že je to „cudzie" more. Viem, že človek, aby neprišiel o to najlepšie, čo na neho čaká, by nikdy nemal hovoriť nikdy.
